Čo je osseointegrácia?

Čo je osseointegrácia? Termínom “osseointegrácia” označujeme priame spojenie medzi kosťou a povrchom implantátu. To znamená, že medzi povrchom implantátu a kosťou nie je prítomné žiadne mäkké tkanivo, čo zabezpečuje jeho výbornú stabilitu. Tento proces je veľmi dôležitý pre bezpečnú fixáciu implantátu v kosti.

Ako prvý zaviedol tento pojem  švédsky profesor Per-Ingvar Branemark, ktorý bol považovaný za “otca modernej dentálnej implantológie”. Zaoberal sa najmä fyziológiou hojenia rán, pričom jeho objav procesu osseointegrácie bol čisto náhodný vrámci štúdia biológie kostného tkaniva. Pokusným materiálom pre jeho štúdie boli zajace, ktorým zaviedol do kosti tenké kovové rúrky, do ktorých mohol zaviesť mikroskop, a tak pozorovať kostné tkanivo. Tieto rúrky boli vyrobené z titánu, pevného, nekorodujúceho kovu. Po niekoľkých mesiacoch, keď sa Branemark snažil tieto rúrky vybrať, zistil, že to nie je možné. Medzi titánom a kosťou sa totiž vytvorilo pevné spojenie. Po niekoľkých ďalších pokusoch zistil, že titán zavedený do kosti nespôsobuje zápalovú reakciu okolitého mäkkého tkaniva a nie je organizmom ani po dlhom čase vylúčený.

Procesy, ktoré vedú k osseointegrácii, začínajú ihneď po zavedení implantátu. V prvých minútach po implantácii sa medzi kosťou a implantátom sformuje krvná zrazenina. Následne dochádza vplyvom chirurgickej traumy k odumretiu povrchových kostných buniek a k rozvoju zápalovej reakcie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou hojenia implantátov. Na povrchu implantátu dochádza k priľnutiu tzv. fibrózneho pletiva. Behom nasledujúcich týždňov začnú kostné bunky vrastať do fibrózneho pletiva smerom k povrchu implantátu. Po tom, ako kostné bunky osídlia mikro-štrbinu medzi kosťou a povrchom implantátu, začnú produkovať extracelulárne ( mimobunkové ) komponenty, ktoré sú dôležité pre mineralizáciu kosti.

Čas, ktorý je potrebný pre vytvorenie dostatočnej stability implantátu v kosti predstavuje 4-6 mesiacov.  Následne je možné na takýto implantát nasadiť vhodnú zubnú náhradu a zaťažiť ho ako zub vlastný. Existuje viacero faktorov, ktoré proces osseintegrácie ovplyvňujú, či už pozitívnym, alebo negatívnym smerom. Sú to jednak vlastnosti samotného implantátu, ako je tvar, materiál z ktorého je vyrobený, štruktúra jeho povrchu ako aj kvalita kosti a zdravotný stav pacienta. Proces osseointegrácie môže zlyhať pri nedostatočnej primárnej stabilite implantátu, to znamená mechanickej stabilite implantátu ihneď po jeho zavedení, ako aj pri vzniku infekcie v jeho okolí.

Pokiaľ nepríde k osseointegrácii implantátu, kosť sa často krát zhojí bez akýchkoľvek klinických príznakov, či odlúčenia implantátu. Napriek tomu pozorujeme pri takomto implantáte jeho miernu pohyblivosť. V takýchto prípadoch je povrch kosti oddelený od povrchu implantátu tenkou fibróznou membránou, ktorú je možno pri veľmi dôkladnej analýze pozorovať na RTG snímku.